Z dokumentov pápežov

Encyklika GAUDIUM ET SPES  – pápež Pavol VI.

O dôstojnosti človeka

Keď koncil vyvodzuje praktické dôsledky naliehavej povahy, kladie dôraz na úctu k človeku: teda každý má pokladať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, za svoje druhé ja a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné, aby ho žil dôstojne, aby nenasledoval boháča, ktorý sa vôbec nestaral o chudobného Lazára.

Najmä v našich časoch je naliehavo potrebné, aby sme sa stali blížnymi každému človeku bez výnimky a aby sme mu preukazovali činorodú službu, keď k nám prichádza, či už ide o starca opusteného od všetkých alebo o cudzieho robotníka, ktorým sa nespravodlivo pohŕda, či o exulanta, o nemanželské dieťa, nevinne trpiace za hriech, ktorého sa samo nedopustilo, alebo o hladujúceho, ktorý apeluje na naše svedomie, pripomínajúc nám Pánove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

Ďalej všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako zmrzačovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža dôstojnosť človeka, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými; taktiež nedôstojné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami; všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné činy a poškvrňujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, ktorí ich páchajú, než tým, ktorí podstupujú bezprávie, a napokon sú ťažkou urážkou Stvoriteľa.


Encyklika SPE SALVI – pápež Benedikt XVI.

O sv. Bakhite

Teraz sa však vynára otázka: V čom spočíva „nádej“, ktorá ako nádej znamená „spásu“? Jadro odpovede nachádzame v úryvku z Listu Efezanom, ktorý sme práve citovali: Efezania boli pred stretnutím sa s Kristom bez nádeje, lebo boli „bez Boha na svete“. Dospieť k poznaniu Boha, pravého Boha, znamená dostať nádej. Pre nás, ktorí stále žijeme s kresťanským pojmom Boha a sme si naň zvykli, vlastnenie nádeje, pochádzajúcej z reálneho stretnutia s týmto Bohom, si už takmer ani neuvedomujeme. Príklad svätice našich čias nám môže v istom zmysle ukázať, čo znamená prvý raz a skutočne stretnúť tohto Boha.

Myslím na Afričanku Jozefínu Bakhitu, svätorečenú pápežom Jánom Pavlom II. Narodila sa približne v roku 1869 – ona sama nevedela presný dátum –, v sudánskom Darfúre. Keď mala deväť rokov, uniesli ju priekupníci s otrokmi, bola krvavo dopichaná a päťkrát predaná na trhoch v Sudáne. Napokon sa ako otrokyňa ocitla v službe matky a manželky istého generála, kde bola denne do krvi bičovaná, z čoho jej na celý život zostalo 144 jaziev. Nakoniec ju kúpil taliansky obchodník pre talianskeho konzula Callista Legnaniho, ktorý sa pre postup mahdistov vrátil do Talianska. Tam po takých hrozných „majiteľoch“, ktorých majetkom do tej chvíle bola, Bakhita spoznala „majiteľa“ úplne iného – a v benátskom nárečí, ktoré sa tam naučila, volala slovom „paron“* aj živého Boha, Boha Ježiša Krista. Doteraz poznala len majiteľov, ktorí ňou pohŕdali a zle s ňou zaobchádzali, v najlepšom prípade ju považovali za užitočnú otrokyňu. Teraz však počula, že jestvuje „paron“ nad všetkými majiteľmi, Pán všetkých pánov, a že tento Pán je dobrý, zosobnená dobrota. Dozvedela sa, že tento Pán poznal aj ju, on ju stvoril, ba dokonca ju miloval. Aj ona bola milovaná, a dokonca od najvyššieho „Parona“, pred ktorým sú aj všetci majitelia iba biedni služobníci. Ona bola poznaná, milovaná a očakávaná. Tento Pán osobne zažil dokonca údel bičovaného a teraz ju očakával „po Božej pravici“. Takže aj ona mala nádej – nielen malú nádej, že našla menej krutých majiteľov, ale veľkú nádej: som bezpodmienečne milovaná a čokoľvek sa stane, táto Láska ma očakáva. A tak je môj život dobrý. Prostredníctvom spoznania tejto nádeje bola „vykúpená“, necítila sa viac otrokyňou, ale slobodnou Božou dcérou. Pochopila, na čo myslel Pavol, keď Efezanom pripomínal, že predtým boli bez nádeje a bez Boha vo svete – že boli bez nádeje, lebo boli bez Boha. Keď mala Bakhita neskôr možnosť vrátiť sa do Sudánu, odmietla to, lebo sa už nechcela viac odlúčiť od svojho „Parona“. Dňa 9. januára 1890 bola pokrstená a pobirmovaná a z rúk benátskeho patriarchu prijala prvé sväté prijímanie. Ôsmeho decembra 1896 zložila vo Verone sľuby v kongregácii sestier kanosiánok a odvtedy sa – popri svojich prácach v sakristii a na vrátnici kláštora – snažila na mnohých cestách v Taliansku povzbudzovať do misií. Cítila, že oslobodenie, ktoré prijala prostredníctvom stretnutia sa s Bohom, Ježišom Kristom, musí šíriť ďalej, že aj ona sa musí darovať druhým, čím väčšiemu počtu ľudí. Nádej, ktorá sa pre ňu zrodila a ktorá ju „vykúpila“, si nemohla nechať pre seba, táto nádej musela zasiahnuť mnohých, zasiahnuť všetkých.


Encyklika FRATELLI TUTTI – pápež František

O obchodovaní s ľuďmi

24. Rovnako tiež zisťujeme, že hoci „medzinárodné spoločenstvo prijalo mnohé dohody s cieľom ukončiť otroctvo vo všetkých jeho formách a zaviedlo rozličné stratégie na boj s týmto fenoménom, ešte i dnes sú milióny ľudí – detí, mužov i žien každého veku – zbavené slobody a prinútené žiť v podmienkach porovnateľných s podmienkami otrokov. […] Dnes, rovnako ako včera, spočíva koreň otroctva v takom chápaní ľudskej osoby, ktoré s ňou umožňuje zaobchádzať ako s predmetom. […] Človek, stvorený na Boží obraz a podobu, je mocou, lžou alebo fyzickým či psychickým nátlakom zbavený slobody, komercionalizovaný, redukovaný na niečie vlastníctvo; zaobchádza sa s ním ako s prostriedkom, a nie ako s cieľom“. Kriminálne siete „zvyčajne využívajú moderné informačné technológie, aby nalákali mladých a mladistvých zo všetkých kútov sveta“.

21. Táto abnormalita nemá hraníc, keď sa zotročujú ženy, a potom sú nútené ísť na potrat. Je to ohavné konanie, ktoré siaha až k únosom ľudí s cieľom predávať ich orgány. To všetko spôsobuje, že obchod s ľuďmi a iné formy otroctva sa stávajú svetovým problémom, ktorý si vyžaduje, aby ho celé ľudstvo vzalo vážne, „keďže zločinecké organizácie používajú na dosiahnutie svojich cieľov globálne siete – práca na odstránení tohto fenoménu si vyžaduje spoločné a navyše globálne úsilie rozličných aktérov, ktorí tvoria spoločnosť“.