Sv. Bakhita sa stala patrónkou obetí obchodovania s ľuďmi a prichádza na pomoc trpiacim. Každoročne od r. 2015 sa modlíme v deň jej sviatku 8. februára a vo svetle jej životnej skúsenosti prosíme za všetkých zotročených u nás na Slovensku i vo svete. Jej inšpiratívny príbeh nás oslovuje natoľko, že sme v uplynulom roku uskutočnili púť k jej hrobu v Schiu.
Sv. Bakhita nás oslovuje napriek vzdialenému pôvodu, inej kultúre či pleti. Miestni ju nazývali „Madre Moretta“ (tmavá matka), keďže dovtedy vo svojich talianskych končinách nemali skúsenosť s rehoľníkmi inej pleti. Deti sa jej zo začiatku vraj dokonca báli, kým ju lepšie nespoznali. My sme sa vydali ju tiež o kúsok lepšie spoznať a mali sme možnosť počuť o mnohých inšpiratívnych momentoch z jej života. A tak nie je to len jej prívesok Panny Márie Sedembolestnej, patrónky Slovenska, čím nám môže byť táto svätica blízka.
Malé mestečko obklopené horami sa nachádza na severe Talianska v provincii Vicenza. Sv. Bakhita tu pôsobila vyše 40 rokov v Kanosiánskom kláštore, potom ako získala slobodu.
Pred pandémiou k jej hrobu do Schia prichádzalo 23 000 návštevníkov ročne. Teraz bol chrám skoro prázdny a tak sa nám sestry Kanosiánky mohli o to viac venovať a rozpovedať príbehy a zázraky, ktoré sa s touto ich spolusestrou spájajú.
Cesta sv. Bakhity z otroctva k slobode bola dlhá a strastiplná. Prešla niekoľkými rukami násilných obchodníkov. V jej príbehu boli aj momenty nádeje v úteku, ktorý sa však skončil opäť v jarme iného obchodníka. Bola predaná 5 krát a zjazvená 114timi ranami, kým sa zo svojej rodnej dediny pri Darfúre dostala až do prístavu Suakin, odkiaľ mohla vycestovať do Európy.
Kľúčovými osobami na jej ceste k slobode boli, ako sme sa dozvedeli, páni Legnani a Michieli. Títo sa postarali o to, aby Bakhita už viac netrpela pod neľudským zaobchádzaním svojich pánov. Legnani, taliansky konzul v Sudáne, kupoval mladých otrokov a dával im slobodu. Takto kúpil aj Bakhitu od krutého tureckého generála a chcel ju prepustiť. Bakhita si však nepamätala meno dediny odkiaľ pochádzala, tak ako si nepamätala ani na svoje pravé meno. Prosila teda pána Legnaniho, aby ju zobral so sebou do jeho krajiny, s čím na veľké naliehanie súhlasil.
V Taliansku ju p. Legnani odovzdal do rodiny svojho priateľa Michieliho, kde sa k nej už správali s úctou. V ich dome prvý krát „stretla Krista“. Bolo to formou malého krucifixu, ktorý na ňu tak silno zapôsobil, že chcela spoznať lepšie toho, ktorý na ňom tak veľmi trpel.
Jej veľká túžba ju doviedla až k zasväteniu. A tak po konečnom získaní slobody sa svoj život rozhodla odovzdať Bohu ako „svojmu jedinému Pánovi“. Prvé rehoľné roky prežila v Benátkach, neskôr v Schiu.
Sv. Jozefína Bakhita v Schiu strávila 45rokov, pracovala ako kuchárka, vrátnička a kostolníčka. V kostole trávila v modlitbách celé hodiny. Sestra Laura nám spomenula aj epizódu ako ju jej spolusestry zabudli v kostole:
Staršia Bakhita už bola na vozíčku odkázaná na pomoc sestier. Raz ju takto v chráme nechali a keď sa po štyroch hodinách vrátili ustarostené a s výčitkami, našli ju stále sa pokojne modliť. Povedala im jednoducho: Prečo sa trápite? Neviete, že som tu so svojím Pánom?
V náhrobnej soche ležiacej postavy sa nachádza schránka s uloženými kosťami sv. Bakhity. Socha zachytáva podobu mladej Bakhity, po jej príchode do Schia, keď mala približne 33 rokov.
O sv. Bakhite sme počúvali množstvo príbehov a zázrakov od jej spolusestier Kanosiániek, ktoré o nej hovorili akoby bola stále medzi nimi:
Napr. Keď Madre Bakhita videla ako dve študentky kradli ovocie zo stromu v ich záhrade, namiesto karhania im jednoducho povedala: „Pán vidí všetko“. Od chvíle, ako Ho spoznala, vždy odkazovala na Neho.
*Čierny ozdobný čepiec sv. Bakhity bol pre nás záhadou. Dozvedeli sme sa, že zakladateľka rádu Maddalena di Canossa bola markízou a tak tento znak aristokracie bol pôvodne prirodzenou súčasťou ich habitu.
Sv. Jozefína Bakhita mala dar proroctva a už za jej života sa diali zázraky. Múzeum sv. Bakhity v Kanosiánskom inštitúte je plné podrobne zdokumentovaných zázrakov, ktoré sa dejú do dnešného dňa. K jej blahorečeniu v r. 1993 bolo na vyše 200 zázrakov, z ktorých nevedeli vybrať a tak vybrali jeden formou žrebu. Ten sa stal jej spolusestre.
Čoskoro doplníme detaily k niektorým zázrakom, ktoré sa na jej príhovor udiali.
Keď sa raz Bakhity niekto opýtal, čo by robila, keby stretla svojich bývalých únoscov. Odpovedala: „Ak by som sa mala stretnúť s tými, ktorí ma uniesli, a dokonca aj s tými, ktorí ma týrali, pokľakla by som a pobozkala ich ruky. Lebo keby sa tieto veci nestali, dnes by som nebola kresťankou a rehoľníčkou.“
Z tohto jedného tvrdenia sa odhaľujú tri cnosti. V prvom rade to ukazuje jej odpustenie: už dávno pretrhla akékoľvek reťaze nenávisti a zatrpknutosti. Ďalej to odhaľuje jej vieru: videla, ako Božia tajomná prozreteľnosť funguje aj v tom najhoršom utrpení. Nakoniec to ilustruje jej vďačnosť: bola hlboko vďačná za to, že si našla cestu k Bohu a stala sa rehoľníčkou.
Bakhita nikdy nehovorila nič zlé o druhých, „nikdy v živote!“ A za nič si nepriznávala zásluhu, hovorila o sebe, že je len „obyčajný ňok“ (gnoccho – talianska cestovina :).
Aj pri zázrakoch, ktoré sa udiali už za jej života, vždy hovorila, neuctievajte mňa, ale môjho Pána. To urobil On.
Rada si zo seba uťahovala. Napr. keď jej brali miery na rehoľný habit, smiala sa: „To bude ľahké vziať mi miery, som plochá ako doska.“ Žartovala napriek tomu, že to bolo následkom strašného týrania, ktoré vo svojom živote prežila.
V závere návštevy sme mali unikátnu možnosť stretnúť staršiu pani, ktorá sv. Bakhitu osobne zažila a doteraz chodí k hrobu „svojej kamarátky“. Pamätá si ju zo svojich školských čias, keď prišla do kanosiánskej školy, kde sv. Bakhita v tom čase robila vrátničku.
Sv. Ján Pavol II. ju nazýval „ženou odpustenia a zmierenia“. Bola to žena priam „ukážkovo slobodná.“ Nebolo v nej ani kúsok nenávisti, ktorá by ju zväzovala.
