Sv. Bakhita

Sv. Bakhita nosila prívesok s obrazom Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Je s ním vyobrazená aj na ikone. O to nám môže byť táto černošská svätica bližšia.

Svätá Jozefína Bakhita žila v 19. storočí v Sudáne, kde bola ako 9-ročná násilne odvlečená do otroctva. Jej väznitelia s ňou zaobchádzali kruto a predávali ju stále ďalej. Prežívala silné fyzické i psychické poníženie. Jej telo bolo poznačené 144-mi jazvami.

Meno Bakhita, ktoré znamená „majúca šťastie“, jej vymysleli únoscovia.

Trestali ju za každú maličkosť, nezriedka zbili a nechali ležať v kaluži krvi. Spávala na holej zemi. Napriek bolestiam Bakhita všetko ticho znášala. Neskôr vyznala: „Keby som počas otroctva bola poznala Pána, o koľko menej by som trpela!” Napokon ju predali talianskemu konzulovi v Sudáne, u ktorého sa k nej prvýkrát správali ako k človeku. Pomáhala v domácnosti a cítila sa šťastná. Po dvoch rokoch ju konzul vzal so sebou Talianska, kde bolo otroctvo už v tom čase zrušené a tak sa stala Bakhita oficiálne slobodnou.

Následne sa dostala k sestrám Kanosiánkam v Benátkach, kde spoznala Boha, ktorého „už dávno cítila vo svojom srdci bez toho, že by vedela, kto to je“. Bohu potom verne slúžila až do svojej smrti, pracovala v kuchyni, umývala riad, bola vrátničkou a kostolníčkou. O blížnych sa Sestra Bakhita vždy starala s láskou, jej neustály úsmev si získaval srdcia ľudí, tak ako jej pokora a jednoduchosť. V staršom veku, keď ochorela, vrátili sa jej bolestné spomienky z čias otroctva a modlila sa: „Prosím, uvoľni reťaze… sú ťažké!“.

V roku 1992 pápež Ján Pavol II. vyhlásil Jozefínu Bakhitu za blahoslavenú a neskôr v r. 2000 za svätú. A neskôr, keď ju Svätý Otec vyhlasoval za svätú, poznamenal: „Vo Svätej Jozefíne Bakhite nachádzame žiarivú obhajkyňu pravej emancipácie. Jej životný príbeh nie je inšpiráciou k pasívnemu prijatiu, ale naopak k pevnému odhodlaniu efektívne pracovať na oslobodení dievčat a žien spod útlaku a násilia a na tom, aby im bola navrátená dôstojnosť v plnom výkone ich práv.“