Náhradné, tzv. surogátne materstvo znamená objednávku dieťaťa u náhradnej matky, ktorá vynosí vlastné dieťa alebo dieťa počaté in vitro z genetického materiálu objednávateľa. Náhradné materstvo sa odohráva často na diaľku, teda zo zahraničia, cez kliniku, ktorá „lukratívnu službu“ ponúka, a často pomocou mladých žien, ktorých k prenajatiu vlastnej maternice donútila chudoba alebo komplikovaná životná situácia. Pod optikou týchto i ďalších okolností môže byť náhradné materstvo novou formou obchodovania s ľuďmi.
V kontexte súčasnej situácie, kedy názory na interrupciu polarizujú spoločnosť, je nenaplnená túžba po dieťati častým argumentom a glorifikovanou bolesťou. Milujúce sa páry trpia a z ich bolesti profitujú skupiny ponúkajúce riešenia. Hoci sa náhradné materstvo tvári nevinne, ako forma pomoci a altruizmu, prekračuje hranicu medzi túžbou dávať a sebeckou túžbou dostať.
Odovzdanie dieťaťa po deviatich mesiacoch materstva je spojené s obrovským stresom. Je nutné pretrhnúť väzby medzi rodičkou a dieťaťom, čo môže zanechať fyzické a emocionálne problémy, často i depresie a traumu nielen na strane rodičky, ale i dieťaťa. Ženy obchodujú s vlastnou maternicou, aby uživili svoju rodinu. Náhradné materstvo vnímajú ako „ľahký“ zdroj peňazí. V prípade zdravotných následkov však zostávajú bez odbornej pomoci. Nik nechráni ich práva a podobne ani práva odmietnutých detí, narodených so zdravotným postihnutím. Množstvo utrenia, ktoré náhradné materstvo spôsobuje, zostáva ale v krajine „výroby“ – narodenia dieťaťa. A tou je často práve rozvojová krajina.
„Ak aplikujeme trhové normy na náš spôsob chápania rodičovských práv a povinností, znižujeme status dieťaťa zo subjektu lásky na objekt užívania. Ak aplikujeme trhové normy na náš spôsob chápania ženskej reprodukčnej sily, znižujeme tým ženy zo subjektu hodného rešpektu na objekt užívania“ (Elizabeth S. Anderson, 1993) [1]
Ženské telo i samotné dieťa sa stávajú predmetom zmluvy, ktorej implicitnou súčasťou sú položky, akou je „reklamácia“ či „vrátenie tovaru“. Mnohé prípady z praxe ukazujú, že láska túžiaceho páru je podmienená zdravím dieťaťa a ak sa tak nenarodí, odmietnu ho prijať. Dieťa musí byť zdravé, veď také si objednali. Čo sa však deje s tými ostatnými?
Kliniky zarábajú na predaji dokonalých detí. Tie, ktoré sa narodia so zdravotným postihnutím, nie sú na predaj vhodné.
Známy je prípad malej Bridget, ktorá sa narodila predčasne. Náhradní rodičia z Ameriky ju odmietli, nakoľko bola chorá a napojená na podporné prístroje. Po piatich mesiacoch prišla žiadosť z Ameriky o jej odpojenie.
Na problémy surogátneho materstva poukázali viaceré medializované prípady narodenia zdravotne postihnutého dieťaťa. Aspoň čiastočne odhaľujú utrpenie tých najmenších aj amorálnosť celej situácie. Otáznou je odbornosť kliník, dodržiavanie viac či menej prísnych pravidiel krajiny, ale i kontrola párov, ktoré si dieťa objednali. Okrem toho chýba právna úprava, ktorá by sa postarala o odmietnuté deti, nehovoriac o výslednej situácii, ktorá nakoniec znevýhodňuje už narodené deti vhodné na adopciu.
Na Slovensku je podľa Zákona o rodine matkou dieťaťa žena, ktorá dieťa porodila (§ 82 ods. 1) a zmluvy, ktoré by boli v rozpore s touto zásadou, sú neplatné (§ 82 ods. 2). Naopak, v niektorých iných krajinách, napr. vo Veľkej Británii, Dánsku či Belgicku, je náhradné materstvo zákonom povolené, ale za podmienok, že žena, ktorá dieťa vynosí, nežiada finančnú odmenu. Ide teda o náhradné materstvo vo význame vzájomnej pomoci zo strany príbuzných či priateľov, čo odstraňuje rozmer sociálneho vykorisťovania. Avšak to môže byť nahradené emocionálne, resp. sa môže odohrávať v súkromí rodiny.
Náhradné materstvá boli v súlade s Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne (1997) a Listiny základných práv Európskej Únie (2012) [2] zakázané vo väčšine krajín Európy. Európsky parlament v roku 2015 prijal návrh Miroslava Mikolášika (EĽS/KDH) na odmietnutie náhradného materstva a postavil ho do rozporu so základnými ľudskými právami. „Náhradné materstvo vážne narúša ľudskú dôstojnosť ženy tým, že z jej tela robí predmet komerčnej zmluvy. Z hľadiska práva sa totiž v rámci neho doslova obchoduje s maternicou,“ vyjadril sa Mikolášik. „Odsúdením náhradného materstva Európska únia jasne ukázala, že stojí na strane ľudských práv a odmieta degradáciu žien a detí na predmet obchodu, ktorý z nich priemysel s materstvom robí.“ Túžiace páry však zákazy obchádzajú a deti si objednávajú v krajinách, kde to je stále možné, napr. na Ukrajine, i za prítomnosti rizika následných komplikácií pri získavaní občianstva dieťaťa.
Zároveň však treba dodať, že za podobných podmienok „bez odmeny“ stráca náhradné materstvo niektoré sporné atribúty obchodovania s ľuďmi. Ak je dieťa počaté z vajíčka a spermie túžiaceho páru, náhradná matka nepredáva rodičovskú zodpovednosť, ale z altruistických dôvodov a nezištne ponúka „len“ časť svojho tela na vynosenie dieťaťa. Predpokladáme, že koná slobodne a informovane – ako napokon aj matky z rozvojových krajín, ktoré na náhradné materstvo pristupujú dobrovoľne, čo je opak jedného z atribútov otroctva v štandardizovanej forme. Otáznou však stále zostáva, nakoľko je ich motivácia ovplyvnená životnými podmienkami, ktoré sa môžu javiť ako bezvýchodiskové, najmä v prípade žien z rozvojových krajín, a po podpísaní zmluvy bez možnosti návratu.
Média len nedávno obletela fotografia 50-tich detí uložených v kyjevskom hoteli, ktorý bol na tento účel prenajatý špecializovanou klinikou. Rodičia, ktorí si deti objednali, si ich pre uzatvorené hranice nemohli vyzdvihnúť. Na prípad upozornila aj europoslankyňa Miriam Lexmann (KDH) článkom, v ktorom píše, ako koronakríza „odhalila“ neetický rozmer náhradného materstva vinou samotnej kliniky:
„Fotku s päťdesiatimi postieľkami zverejnili len preto, aby prinútili štátne orgány urobiť niečo so zákazom vstupu cudzincov do krajiny. Odhalili však len krutú pravdu – novorodenci museli ísť v čase, keď potrebujú materinské pritúlenie, do skladu.“
Je mnoho párov túžiacich po deťoch. Náhradné materstvo potvrdené úplatnou zmluvou však nie je prijateľné riešenie. Službu sprevádza príliš mnoho utrpenia a nekontrolovaný záujem o zisk. Je nemysliteľné, že takýto prístup k dieťaťu selektuje páry i rodičky podľa sociálneho postavenia a narába s deťmi či rodičovskými právami ako s predmetom výmeny za peniaze. Navyše, všetku „stratu“ vrátane traumy matiek a nechcených detí ponecháva v krajine narodenia dieťaťa. Je spôsobom vykorisťovania, otázkou finančného profitu a nevyhnutne aj poškodzovaním ľudskej dôstojnosti.
Náhradné materstvo je nová, sofistikovaná forma obchodovania s ľuďmi, v ktorej sa trpí a ubližuje inak. Pre túžby rodiča s prázdnou náručou. No koľko lásky vyrovná dlh odmietnutým deťom a traumatizovaným ženám? Nakoľko je náhradné materstvo láskou, nakoľko sebectvom?
Autor článku: Monika Čopíková
[1] Anderson, E. S.: Value in Ethics and Economics. Cambrige, Massachusetts: Harvard University Press, 1993.
[2] Čl. 21 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne z roku 1997 ustanovuje: „Ľudské telo a jeho časti nesmú byť predmetom finančného prospechu.“ Podobné vyplýva tiež z Listiny základných práv Európskej Únie, zverejnenej pod č. 2012/C 326/02 v Úradnom vestníku Európskej Únie, ktorá deklaruje, že v oblastiach medicíny a biológie sa musí rešpektovať zákaz využívania ľudského tela a jeho častí ako takých na dosiahnutie zisku.
