Práca: nútené žobranie

Vyrastal som v detskom domove, kde nás vychovávali ešte v socialistickom štýle. Všetko sme dostávali na prídel. Dlho som nevedel, ako vyzerá chlieb vcelku, lebo sme ho vždy dostávali len nakrájaný… Nepoznal som peniaze a už vôbec nie ich hodnotu. Kvôli správaniu som skončil v reedukačnom domove, kde som si začal robiť učňovku.

Nevedel som, kto sú moji rodičia

Keď som mal 18, reedukačný som musel opustiť. Na ruku som dostal 20 000Sk a ocitol som sa na ulici. Nevedel som, kam mám ísť. O rodičoch a rodine som nič nevedel, len to, že žijú v jednej dedine na východe. Kontakt som s nimi nemal žiadny. Vlastne som ich nepoznal, keďže počas celého pobytu v decáku sa mi neozývali. Mal som však pri sebe asi veľa peňazí a konečne som si mohol dovoliť veci, ktoré som celý ten čas nemal..

Nepoznal som hodnotu peňazí

Zamieril som do obchodu, kde som si nakúpil pekné značkové oblečenie. Večer som sa šiel najesť do jednej dedinskej reštaurácie neďaleko reedukačného domova. Tam si ma všimol jeden muž rómskej národnosti a začal sa so mnou zhovárať. Pýtal som sa ho na ubytovanie – že nemám kde prenocovať. Povedal, že môžem prespať u neho v garáži za 600Sk na noc. Nevedel som, či je to veľa alebo málo a tak som súhlasil.

Miesto domova práca v Anglicku

Na druhý deň som vycestoval na východ ku svojej rodine. Matka tam však už nebývala a otec žil s druhou ženou. Povedal, že ma nemôže prijať, ale keď nemám kam ísť, môže mi pomôcť jeho kamarát – vedel by mi zohnať  bývanie a prácu v Anglicku.

Hneď v ten deň som sa s tým chlapom stretol. Súhlasil som s jeho ponukou. Povedal, že mi zaplatí doklady a letenku – a prvá moja výplata pôjde jemu, aby som mu to vrátil. Ostatné výplaty že už budú moje. Súhlasil som. Do odchodu do Anglicka som býval u nich, o pár týždňov som odletel podľa dohody k jeho známym.

Zo začiatku boli ku mne veľmi milí. Požiadali ma dokonca o doklady, že mi tam vybavia legálny pobyt. Odvtedy som však svoje doklady nevidel – povedali mi, že sa stratili.

Začali ma volať „otrok“

Postupne  začala byť rodina ku mne tvrdšia,  nocoval som bežne na zemi.  Musel som v rodine pomáhať v domácnosti a v záhrade za stravu a ubytovanie – aj keď jedlo bol skoro vždy len chlieb s maslom a vifónky, raz do dňa. Často som hladoval. Povedali mi, že nemôžu pre mňa nájsť prácu, tak musím začať žobrať. Že som im dlžný za vybavenie dokladov a za letenku, za bývanie a jedlo, čo mi dávajú. Začali ma volať „náš otrok“, alebo „náš kôň“.  Dali mi príkaz, koľko peňazí denne musím vyžobrať – a že keď ich nebudem mať, nemám sa ani vracať domov, lebo dostanem bitku..

Žobranie mi išlo veľmi ťažko, hanbil som sa.. Vždy som vyžobral len toľko peňazí, koľko odo mňa žiadali a tie som im odovzdával. Našťastie som žobral som v bohatej štvrti, ľudia vedeli, že nepijem a nedrogujem, tak mi nejaké tie drobné dávali. Bál som sa ujsť, lebo som nevedel anglicky, vôbec som netušil, kde sa nachádzam, bol som bez dokladov. Nemal som peniaze na vlak alebo autobus, lebo som ich všetky odovzdával a to, čo som cez deň pre sebe mal, by bolo málo.

Cesta späť

Na ulicu medzi žobrákov často prichádzali streetworkeri, ktorí nám ponúkali jedlo a rozprávali sa s nami. Jedna z nich vedela česky, tak som jej porozprával, aký mám problém. Rovno z ulice ma vzali do útulku, kde som čakal na vybavenie môjho návratu na Slovensko. Dostal som výjazdný cestovný doklad, kúpili mi letenku a nakontaktovali Charitu na Slovensku, aby mi pomohla, keď sa vrátim domov.

Teraz je o mňa postarané, bývam v chránenom bývaní v bezpečí, snažím sa dokončiť si školu a učím sa žiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *