Nútená práca namiesto vysokej školy

Zmaturovala som. Neprijali ma na vysokú školu a v našej lokalite nebola šanca sa zamestnať. Sme totiž „hladová dolina“ na strednom Slovensku, kde je dosť veľká nezamestnanosť.  Povedala som si, že nič sa mi nestane, keď si pôjdem manuálne niečo zarobiť do Čiech. Chodilo tam totiž od nás dosť ľudí cez jednu známu agentúru. Agentúra u nás mi oznámila podmienky, za akých budem pracovať a ja som s nimi súhlasila. Hneď po príchode do Čiech/bolo to za Prahou smerom k nemeckým hraniciam/ som však zistila, že zamestnávateľ ich takmer všetky zmenil a moja dohoda s agentúrou v podstate neplatí.

Pracovala som 12 hodín denne 7 dní v týždni

Hneď prvý deň som chcela so zamestnávateľom uzatvoriť pracovnú zmluvu, alebo aspoň dohodu o vykonaní práce, ale nejakí ľudia z vedenia firmy mi povedali, že to musíme o týždeň odložiť, keďže šéf je na dovolenke. Keď sa mal o týždeň vrátiť, znovu som im to pripomenula a oni, že odišiel na týždeň na služobnú cestu, tak aby som ešte počkala. O ďalší týždeň musel šéf náhle odcestovať na ďalší týždeň, keďže bola vo firme krízová situácia s materiálom a zákaziek veľa. Za toto obdobie ma nútili pracovať 12 hodín denne aj cez víkendy, hoci agentúra na Slovensku mi sľúbila, že budem pracovať len 8 hodín denne a víkendy budem mať voľné. Odôvodnili to tým, že majú veľa zákaziek a moje nadčasy sa odrazia na mzde.

Šoféri boli príliš žoviálni…

Agentúra na Slovensku mi tiež sľúbila, že budem bývať na ubytovni, ktorá bude v centre mesta prepojená s firmou. Ubytovňa však bola mimo, nechodila tam žiadna MHD. Bola to jedna osamelá budova pod horou, ďalej od mesta, kde boli ubytované len dievčatá. Do práce nás vozili dvaja páni na deväťmiestnom aute. Cesta s nimi bola pre mňa nepríjemná, nedodržiavali profesionálne hranice, boli príliš žoviálni…

Doklady som so sebou brávala aj do srpchy

Najhoršie však pre mňa bolo, že každú noc sa na čisto dievčenskej ubytovni stretávala partia chlapov, ktorí sa v jednej miestnosti na prízemí zabávali a pili. Keď som si uvedomila, že na prízemí sú opití muži, na prvom poschodí samé dievčatá, ubytovňa je pod horou, ďaleko od mesta, začala som sa báť. So sebou som všade nosila pas, peňaženku aj občiansky preukaz. Dokonca som si ich brala aj do sprchy, ktorá bola spoločná na chodbe.

Raz som si šla cestou zo sprchy vrátiť doklady do kabelky a zistila som, že bola celá rozhádzaná. Nič v nej ale nechýbalo. Pýtala som sa svojej sesternice s ktorou som bola na izbe, či sa mi nehrabala v kabelke počas sprchovania. Povedala, že nie, že bola vedľa u kamarátky. Obidve sme sa zhodli, že šlo asi o pokus ukradnúť niečo, čo tam nebolo, keďže v kabelke nič nechýbalo, len tam bol veľký neporiadok. Dostali sme veľký strach. Do rána sme sa premodlili a na druhý deň sme sa vrátili prvým spojom domov.

Žiaden dôkaz, žiadne peniaze

Naše kroky viedli do agentúry, ktorá nám sprostredkovala túto prácu. Sťažovali sme sa, že sme tam odpracovali mesiac 12 hodín denne vrátane víkendov, dodnes s nami zamestnávateľ neuzatvoril pracovnú zmluvu a vymáhali sme mzdu za odvedenú prácu. Pani z agentúry nám však oznámila, že nemá žiadny písomný dôkaz o tom, že sme tam boli, preto nám pomôcť nemôže. Keby sme ju ešte z miesta práce oboznámili s problémami, bola by so zamestnávateľom vyjednávala. Takto s tým nič už neurobí. Vrátili sme sa domov unavené a bez peňazí.

Zastrašovanie po návrate

O tri dni nám telefonovala pani z agentúry. Muži z firmy vraj volali, že im máme zaplatiť za mesiac za ubytovňu. Vtedy sme sa zľakli ešte viac – nemali problém vydierať nás aj ďalej a my sme si nemohli uplatniť svoje základné práva. Stiahli sme sa a boli sme radi, že nás nechali na pokoji. Mali všetky naše identifikačné údaje, mohli nás stále vydierať alebo zastrašovať.  V tom čase sme nevedeli o anonymnej linke pomoci pre obete nútenej práce. Možno sa to dalo riešiť inak a mohlo dopadnúť lepšie..

1 komentár pri “Nútená práca namiesto vysokej školy

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *